Autoimunitné ochorenia vznikajú ako dôsledok porušenej funkcie imunitného systému, ktorý nedokáže správne rozlíšiť medzi „vlastnými“ a „cudzími“ antigénmi. Malé množstvá autoprotilátok vznikajú aj v normálnych fyziologických podmienkach, sú súčasťou fyziologickej regulácie normálnych imunitných mechanizmov, podieľajú sa na likvidácií starých, opotrebovaných alebo inak poškodených vlastných buniek.
Na poškodzovaní vlastných buniek a na vývoji autoimunitnej choroby sa uplatňujú najmä autoprotilátky izotypu IgG s vysokou afinitou pre antigén. Pre túto svoju patologickú funkciu si vyžadujú ešte spolupôsobenie ďalších faktorov ako ich množstvo a špecifickosť, genetickú predispozíciu, pohlavie, výskyt určitých infekcii a ďalšie.
Klinické príznaky autoimunitného ochorenia spôsobujú hlavne stále sa tvoriace autoprotilátky, imunokomplexy obsahujúce autoantigény, autoreaktívne cytotoxické alebo pomocné Tlymfocyty, ktoré spúšťajú v organizme zápalové procesy. Každý z týchto faktorov môže mať prevládajúcu úlohu pri určitej chorobe alebo sa ich účinky môžu synergicky spojiť alebo majú len diagnostickú funkciu.
Medzi dnes známe a pomerne často a stále viac sa vyskytujúce autoimunitné choroby patria: systémový lupus erytematosus, reumatoidná artritída, systémová sklerodermia, Crohnova choroba, ulcerózna kolitída, diabetes mellitus 1. stupňa, sclerosis multiplex, vitiligo, reumatická horúčka, Guillain – Barréovho syndróm (GBS), autizmus, myastenia gravis, Sjogrenov syndróm a ďalšie. Všetky sa prejavujú zápalovými procesmi na niektorých alebo na viacerých orgánov postihnutého jedinca.
Základnou liečbou autoimunitných chorôb je podávanie protizápalových liečiv. Používajú sa nesteroidné protizápalové liečivá, kortikosteroidy aj iné imunosupresívne látky – jedna z najnovších je anti TNF (anti tumor nekrotizujúci faktor). Dlhodobé užívanie týchto liečiv má aj mnohé vedľajšie nežiaduce účinky. Používanie kortikosteroidov vedie k zvýšenej vnímavosti na infekcie a celkovej imunosupresii. Pri dlhodobom používaní anti TNF sa môže vyvinúť pľúcna arteriárna hypertenzia, ktorá si vyžaduje ďalšiu liečbu. Preto používanie imunosupresívnych liekov musí byť veľmi zodpovedne zvážené a uplatňované len v nevyhnutných prípadoch. O to väčší dôraz by mal byť kladený na prevenciu vzniku autoimunitných ochorení. Nakoľko príčiny vzniku týchto ochorení nie sú presne známe, ani prevencia nie je jednoznačná. Podľa literárnych údajov najväčší vplyv na vznik autoimunitnej choroby má genetická predispozícia jedinca. Aby sa choroba prejavila sú pravdepodobne nutné ďalšie faktory, ktoré podporia zdedenú predispozíciu ku vzniku ochorenia. Skoro všetky známe autoimunitné choroby sa vyskytujú viac u žien ako u mužov (3:1).
Často sa autoimunitná choroba objaví v súvislosti s prvou menštruáciou, a s používaním hormonálnej antikoncepcie alebo u žien po pôrode. Estrogény zodpovedajú za to, že imunitný systém žien sa považuje za „účinnejší“, zvlášť v antiinfekčnej obrane, ako imunitný systém mužov, aktívnejšie odpovedá na antigénne stimuly, čo tiež robí ženy odolnejšími, ale pri nadmernom aktivovaní za spoluúčasti viacerých faktorov sa môže vyvinúť aj autoimunitné ochorenie.
Jedným z možných podporujúcich faktorov pre vznik autoimunitnej choroby je vakcinácia. Je isté, že rozšírenie očkovania hlavne v štyridsiatych rokoch minulého storočia zachránilo milióny životov a zlikvidovalo niektoré nákazlivé choroby, ktoré decimovali ľudstvo. V ostatých rokoch sa v odbornej literatúre objavujú Práce o možných vedľajších nepriaznivých účinkoch vakcín. Zatiaľ nie sú jednoznačné dôkazy o tom, či komerčné vakcíny majú takéto nepriaznivé účinky. Niektoré práce uvádzajú, že vakcinácia je neurotoxická, schopná vyvolať poškodenie nervového tkaniva prejavujúceho sa rôznymi poškodeniami nervov a mozgu. Zatiaľ sa zdá byť najpravdepodobnejší, ale jednoznačne nedokázaný, súvis medzi vakcínou proti osýpkam a vznikom autizmu, medzi chrípkovou vakcínou a výskytom GBS (postihnutie periférneho nervstva), medzi vakcínou proti hepatitíde B a roztrúsenou sklerózou. Veľa vakcín obsahuje myelín. Myelín je bielkovina, ktorá v organizme obaľuje nervové vlákna. Organizmus následkom vakcinácie môže začať vytvárať protilátky proti myelínu, čo následne vedie k poškodeniu nervových tkanív. Každou vakcínou sú do organizmu zväčša injekčne vpravované cudzorodé bielkoviny – antigény vírusov, baktérii ale aj antigény bunkových kultúr a tkanív, na ktorých sa vakcinačné kmene množia, aj ďalšie súčasti vakcín – adjuvantné látky, konzervačné a antimikrobiálne látky, ktoré sa do vakcín dávajú úmyselne alebo sú tam náhodne. Všetky tieto látky provokujú imunitný systém jedinca k mnohým imunologickým reakciám, aj k tvorbe protilátok.
Pri antivírusovej a antibakteriálnej imunologickej odpovedi sa tvoria hlavne imunoglobulíny IgG triedy, ale organizmus reaguje na všetky zložky vakcíny rôzne, v závislosti aj od svojej genetickej predispozície. Thiomersal je konzervačná látka, ktorá sa dáva skoro do všetkých vakcín, obsahuje 49,6% ortute. Zlúčeniny ortuti už v minimálnych koncetráciách veľmi negatívne ovplyvňujú imunitný systém, menia rovnovážny stav regulačných mechanizmov v imunitnom systéme a posúvajú ho smerom k zvýšenej náchylnosti na autoimunitné a alergické choroby.
Pravdepodobne ďalším faktorom, ktorý sa môže podieľať na vzniku autoimunitného ochorenia a na stále častejšom výskyte týchto chorôb v civilizovaných krajinách je vysoká chemická kontaminácia prostredia a stravy. Mnohé chemické látky, ktoré sa používajú na ochranu rastlín (pesticídy) na liečbu chorôb ľudí a zvierat (antibiotiká, chemoterapeutiká, hormóny), na konzervovanie a stabilizovanie potravy, niektoré čistiace a dezinfekčné prostriedky a pod. môžu tiež meniť imunitné reakcie organizmu a dráždiť ho smerom k pomaly sa vyvíjajúcim ale nežiaducim reakciám. Nadmerné používanie chemických látok spôsobuje narušenie tisíckami rokov sa vyvíjajúcej ekologickej rovnováhy medzi mikroorganizmami a makroorganizmami navzájom, čo veľmi negatívne vplýva na všetky imunologické reakcie ľudí aj zvierat.
Na základe týchto poznatkov sa dá povedať, že prevencia vzniku a prejavu autoimunitného ochorenia má byť založená na minimalizovaní používania podporujúcich faktorov, ktoré človek ovplyvniť môže. Je to zváženie potreby viacerých vakcinácií a používania hormonálnej antikoncepcie, uprednostňovania alternatívnych alebo pôvodných spôsobov prevencie a liečby (homeopatia, fytoterapia, zdravá strava a minimalizovanie stresu).
Homeopatická medicína sa prikláňa k názoru, že by sa malo vakcinovať len proti tetanu, záškrtu, detskej obrne a tuberkulóze. Po ostatných očkovaniach vzniká väčšie nebezpečenstvo následkov, zaťažujú organizmus zvlášť u detí, ktoré majú zdedenú alebo získanú poruchu látkovej premeny. Tieto detí znášajú očkovanie – vpravenie cudzej bielkoviny – oveľa horšie ako zdravé. Stále častejšie sa u detí pozorujú poruchy správania – hyperaktívny syndróm alebo psychoorganický syndróm, čo je tiež porucha látkovej premeny.
Vakcináciou sa tieto ochorenia môžu zhoršiť alebo vyprovokovať. Rovnako sa zvyšuje výskyt neurodermatitídy, ktorá sa tiež môže prejaviť ako následok vakcinácie. Vakcinácia proti chrípke je zbytočná. Prevencia aj liečba väčšiny infekčných ochorení sa dá dobre zvládnuť aj bez vakcinácie.
Z pohľadu homeopatie sú autoimunitné ochorenia a aj mnohé ďalšie chronické choroby výsledkom narušenia regulačných mechanizmov organizmu. V homeopatickej praxi sa hovorí o narušenej životnej sile – dynamis. Je to stav pri ktorom sú regulačné mechanizmy organizmu (životná sila – dynamis) zablokované a organizmus sám nie je schopný vysporiadať sa s ochorením. K tomu, aby homeopat mohol predpísať pre pacienta čo najpresnejší liek, predchádza veľmi rozsiahle vyšetrenie, ktoré môže trvať aj dve hodiny. Pri tomto vyšetrení sa zisťuje celkový zdravotný stav pacienta a všetky jeho doterajšie diagnózy a metódy liečby ktoré podstúpil. Ďalej sa zisťuje čím je človek odlišný od ostatných ľudí, jeho povaha, životný príbeh, odkedy ochorenie začalo, čo ho spôsobilo a čo sa v jeho živote v tej dobe stalo, aké mal detstvo, akej kvality má spánok, sny, chute, averzie, čo jeho zdravotné ťažkosti zlepšuje a naopak, čo zhoršuje a rodinná anamnéza. Na základe takéhoto vyšetrenia homeopat pacientovi určuje taký liek, ktorý posilní organizmus natoľko, že si sám poradí s ochorením.
Na záver je dobré dodať, že vždy, keď človek začne pociťovať zdravotné ťažkosti, musí byť riadne vyšetrený svojím lekárom a ak je to potrebné, podstúpiť aj ďalšie špecializované vyšetrenia. Potom si už človek sám môže hľadať aj iné cesty, ako bude liečený. Rozhodne neplatia závery oficiálnej medicíny, že autoimunitné ochorenia patria k tým neliečiteľným.
Autor: Michal Ondrúšek
Foto: pixabay.com
Použitá literatúra:
1. Ferenčík, M., Matha, V., Rovenský, J., Jensen – Jarolim, E.: Imunológia a alergológia v základných heslách a termínoch. Slovac Academic Press, s. r. o., Bratislava 2006.
2. Ferenčík, M., Rovenský, J., Shoenfeld, Y., Matha, V.: Imunitný systém – dobrý obránca ale aj možný diverzant. Slovac Academic Press, s. r. o., 2004.
3. Hirte, M.: Očkovaní pro a proti. Fontána, 2002.
4. Kuchta, M., Pružinec, P.: Probiotiká, ich miesto a využitie v medicíne. Bonus CCS, s. r. o., 2006.
5. Miklošková E., Kmečová, Z.: Autoimunitné choroby a nádory. Poster: 51. zjazd slovenských a českých reumatológov, Banská Bystrica, 19. – 22. 09. 2007.
6. Rosivalová, V.: Homeopatia liečba pre každého. Edícia Kamila, 1990.
7. Zboril, Z. a kol.: Mikroflóra tráviaceho traktu, klinické súvislosti. Grada Publishing, a. s., 2005.
