Homeopatia sa do ruského Petrohradu dostala v dvadsiatych rokoch 19. storočia prostredníctvom doktora Adama, ktorý bol známym Hahnemanna a viedol s ním korešpondenciu. Medzi prvých lekárov praktizujúcich homeopatiu patrili aj Dr. Šering a Dr. Bižel, ktorí tiež prekladali Hahnemannove práce do ruštiny.
PRVÉ LEKÁRNE, NEMOCNICE A SPOLKY
Prvé homeopatické lekárne boli otvorené už za vlády imperátora Mikuláša I (1825 – 1855) v Petrohrade, v Moskve, v Rige (1833) a v Kyieve (1835). Záujem o homeopatiu rástol a šíril sa najmä vo vyšších kruhoch obyvateľstva. V roku 1826 pricestoval do Petrohradu na základe osobného pozvania kňažnej Golicinovej Dr. Herman z Lipska. Liečil admirála Mordvinova, knieža z rodu Golicinových, rodinu grófa Tolstého a tiež iné významné rodiny. Vrchným lekárom a tiež jedným z vychovávateľov následníka trónu (budúceho imperátora Alexandra II) bol Karl Trinius, synovec Hahnemannovej manželky, ktorý bol sám vyliečený z vážnej choroby pomocou homeopatie.
V 30-tych a 40-tych rokoch 19. storočia bolo v Petrohrade okolo 40 praktizujúcich homeopatov a v 70-tych rokoch už viac ako 170.
V roku 1868 bolo v Petrohrade založené „Spoločenstvo homeopatických lekárov“ a podobné združenia vznikali aj v iných veľkých mestách. O dva roky neskôr vznikla prvá homeopatická nemocnica, v ktorej pôsobili lekári špecializujúci sa na homeopatiu.
VÝZNAMNÉ OSOBNOSTI A VZNIK ĎALŠÍCH NEMOCNÍC
Dôležitú úlohu v rozvoji a šírení homeopatie v Rusku zohrali aj mnohí prívrženci homeopatie bez predošlého lekárskeho vzdelania. Napríklad zeman S. Korsakov, ruský šľachtic, ktorý bol ranený počas vojny s Napoleonom a vyliečený z hlbokého zranenia do hrude pomocou homeopatika Ledum 30 C. Neskôr sa sám začal zaujímať o homeopatiu, liečil zo začiatku svojich blízkych a neskôr aj roľníkov zo svojho statku.
Vynašiel spôsob prípravy homeopatických prostriedkov pod názvom „metóda jednej fľaštičky“, ktorý sa odlišoval od pôvodného Hahnemannovho postupu. Korsakovou metódou sa dodnes pripravujú homeopatiká v mnohých ruských, francúzskych, rakúskych a iných lekárňach a označujú sa písmenom „K“ za číslom riedenia.
Významný ruský vedec a lekár 19. storočia Vladimír Daľ, autor „Výkladového slovníka ruského jazyka“, sa tiež stal horlivým stúpencom homeopatie. Počas svojho pôsobenia vo vláde napomohol otvoreniu homeopatických oddelení v rámci viacerých nemocníc Petrohradu a iných miest. V Nižnom Novgorode pracoval pod jeho vedením doktor K. Bojanus, ktorý používal homeopatiu na chirurgickom oddelení a neskôr napísal knihy „Skúsenosti s použitím homeopatie v chirurgii“ a „Homeopatia v Rusku“.
V r.1893 postavil gróf Šeremetjev na svojom statku Uľjanka v Petrohrade homeopatickú nemocnicu. Riadil ju lekár V. Solovjev, autor známej príručky pre domáce použitie homeopatie „Domáci homeopatický lekár“. V tom čase aj v Moskve otvoril Dr. Mišin homeopatickú kliniku, kde úspešne liečil svojich pacientov.
Medzi ďalšie známe osobnosti homeopatie patrili ruský chirurg Pirogov, autor prvého „Topografického atlasu anatómie“ a zakladateľ ruskej školy anesteziológie, ktorý používal homeopatiká na liečenie infikovaných rán v poľných podmienkach vojenských nemocníc, či doktor L. Brazoľ, predseda „Dobročinnej homeopatickej spoločnosti Petrohradu“. Vďaka úsiliu tejto spoločnosti i samotného Brazoľa bola v meste v r. 1898 otvorená dobročinná homeopatická nemocnica. L. Brazoľ bol tiež čestným členom „Francúzskej homeopatickej spoločnosti“, v r. 1911 zastupoval Rusko na „Medzinárodnom homeopatickom kongrese“ v Londýne. Bol tiež predsedom rady pri výstavbe pamätníka Hahnemannovi na cintoríne Père-Lachaise.
POSTAVENIE HOMEOPATIE V PRVEJ POLOVICI 20.STOROČIA
V roku 1913 sa na „Prvom ruskom zjazde nasledovníkov homeopatie“ nastolila otázka zavedenia výučby homeopatie na lekárskych fakultách. Avšak zmeny v spoločnosti, nástup prvej svetovej vojny a následne občianskej vojny a revolúcie v Rusku zmenili priority a túto otázku zatlačili do úzadia. Nehľadiac na to, že homeopatia bola po tomto období vyhlásená za „buržoáznu vedu“, našli sa osobnosti, ktoré aj napriek zložitému obdobiu po revolúcii mali odvahu sa ňou zaoberať. Veľký vklad do rozvoja homeopatickej metódy vniesol profesor N. Gabrilovič, ktorý spolu so svojimi žiakmi rozvíjal vedeckú stránku homeopatie.
V roku 1925 bola znova zorganizovaná „Ruská homeopatická spoločnosť“, ktorej predsedom sa stal O. I. Sokolov. V rokoch 1926 – 1936 viedli prednáškové cykly o homeopatii. Ruskí homeopati sa stali členmi „Medzinárodnej homeopatickej ligy“ a profesor Gabrilovič sa stal jej viceprezidentom.
V r.1935 začína v Kyieve svoju prax známy homeopatický lekár Dr. Popov, ktorý mal rozsiahle skúsenosti s použitím homeopatie na svojom chirurgickom oddelení. Neskôr založil Kyievskú homeopatickú školu a organizoval homeopatické služby vo viacerých mestách Ukrajiny.
- Poznámka: na území bývalého ZSSR sú známe dve hlavné školy (smery) v homeopatii: Kyjevská a Moskovská škola. Líšia sa predovšetkým prístupom k podávaniu potencií. V súčasnosti má doktor Popov celú rodinnú dynastiu nasledovníkov, ktorí propagujú a liečia klasickou homeopatiou nielen na Ukrajine ale aj vo svete.
V roku 1936 bola v Moskve otvorená homeopatická poliklinika, kde sa organizovali homeopatické kurzy pre lekárov. Riaditeľom polikliniky sa stal D. I. Kečelev a vedúcim kurzov T. M. Lipnický. No už o dva roky neskôr bola kvôli politickému zostreniu situácie v krajine zrušená „Ruská homeopatická spoločnosť“ a homeopatia opäť vyhlásená za „buržoáznu vedu“. Mnohí lekári aj napriek tomu pokračovali vo svojej homeopatickej praxi pololegálne.
Počas II. svetovej vojny boli v Rusku známe prípady použitia homeopatických prostriedkov v poľných lazaretoch, no tieto prípady neboli nikde oficiálne vedené ani publikované. Po vojne začal opätovný rozvoj homeopatie v Rusku. Objavili sa prvé preložené články popredných homeopatov i prívrženci homeopatie medzi lekármi vedcami. V roku 1958 bola založená „Moskovská vedecká medicínska spoločnosť lekárov homeopatov“.
ZVRAT V ROZVOJI HOMEOPATIE
Zvrat nastal v roku 1968, kedy bol vydaný príkaz ministra zdravotníctva s názvom: „O zosilnení kontroly a ustanovení pravidiel ďalšej činnosti lekárov – homeopatov a použití homeopatických liečebných prostriedkov v medicínskej praxi“. To malo za následok stiahnutie 50 homeopatických prostriedkov z distribúcie, rozpustenie Ruskej homeopatickej spoločnosti a súdne konania proti niektorým homeopatickým lekárom. Známy je prípad Dr. Vavilovovej, ktorá niekoľko rokov liečila vážne chorú manželku akademika Petrovského. Po jej smrti Petrovský zažaloval Dr. Vavilovovú, hoci vďaka práve homeopatii žila jeho manželka omnoho dlhšie než jej bolo súdené podľa kritérií vedeckej medicíny. Súd oslobodil Dr. Vavilovovú od obvinenia, vďaka čomu sa mohla ešte dlhé roky venovať svojej práci a pedagogickej činnosti.
V roku 1975 bol na základe príkazu Ministerstva zdravotníctva ZSSR vykonaný experiment na ôsmich klinikách v Moskve ohľadne použitia homeopatických metód v liečbe chorôb vnútorných orgánov so zameraním na ich efektívnosť. Vedúcim projektu bol D. T. Lipnický pri účasti viacerých známych homeopatov. Vďaka obetavému úsiliu a vynikajúcim poznatkom homeopatickej liečby boli dosiahnuté presvedčivé potvrdenia efektívnosti homeopatie, vďaka čomu si táto získala pozitívnu reputáciu.
SÚČASNOSŤ
V roku 1991 bolo vydané Nariadenie Ministerstva zdravotníctva ZSSR č. 115 „O rozvoji homeopatickej služby v Rusku“ a nariadenie č. 200 „O použití homeopatických preparátov“, vďaka čomu homeopatia v Rusku získala možnosť slobodného rozvoja.
V roku 1992 bolo otvorených 35 oddelení „Ruskej homeopatickej spoločnosti“ a založených viac ako 20 homeopatických centier. Existujú kurzy výučby homeopatie, vydávajú sa diela Hahnemanna a iných klasikov homeopatie.
Nariadenie „O použití homeopatickej metódy v zdravotníckej praxi“ vydané v roku 1995 legalizuje činnosť homeopatov v Rusku.
Podľa platnej legislatívny sa homeopatiou môže zaoberať osoba s ukončeným vysokoškolským vzdelaním v oblasti medicíny v odbore „všeobecný lekár“, „pediater“ alebo „stomatológ“, ktorá vlastní potvrdenie o dosiahnutom vzdelaní vydané akreditovanou vysokou školou.
Ďalšie základné postuláty z ruskej homeopatickej praxe:
- Pre ďalšiu špecializáciu v odbore „homeopat“ je lekár povinný absolvovať certifikované kurzy a školenia v rozsahu najmenej 216 hodín.
- Neskôr je povinný v priebehu každých päť rokov zvyšovať svoju kvalifikáciu v rozsahu najmenej 72 hodín.
- Lekár homeopat je povinný viesť lekársku dokumentáciu podľa štandardizovaného vzoru ako klasický lekár.
- V prípade, že pracuje v medicínskom zariadení, je povinný sa podriaďovať svojmu nadriadenému lekárovi.
- Má právo používaťvšeobecne dostupné metódy vyšetrení a analýz ako východisko pre svoju prácu.
- Má právo zúčastňovať sa vedeckých konferencií, byť členom rôznych spoločenských organizácií.
Homeopatia je oficiálne zaradená do skupiny metód tzv. „tradičnej medicíny“, podobne ako manuálna terapia, fytoterapia, reflexoterapia, biorezonancia a pod. Lekár využívajúci homeopatiu vo svojej praxi nesie administratívnu aj právnu zodpovednosť za chyby následkom ktorých vznikne poškodenie zdravia (upravuje samostatná právna norma).
Zdroj: kuraev.ru, gomeopatia.org
Autor: Matej Kalatko/Janette Bakajsová
